LadyKate

?

Nevieš prečo ráno vstávaš? Nedokážeš nájsť adekvátny dôvod svojej existencie? Prečo každý deň nasadáš na ten istý autobus, ktorý ťa odvezie do rovnakej práce? Robíš to čo ťa baví? Miluješ toho kto si to zaslúži? Rozdávaš falošné úsmevy? Pozrela si sa už niekedy do svojho vnútra? Aj ty si tam našla prázdnu dieru? Načo je to všetko dobré? Načo robiť veci, ktoré v tebe nevyvolávajú žiadnu emóciu? Čím sa líšiš od stroja?

Dotýkaš sa sveta bez povšimnutia? Pozeráš človeku do očí alebo myslíš nato, že máš doma nepoželenú hŕbu bielizne? Vychutnávaš si jedlo ležiace na tanieri alebo myslíš na šibeničný termín v práci? Kráčaš do obchodu? Vnímaš farebnú jeseň hladkajúcu tvoj zrak? Si skutočne tu?

Nerýpeš sa v minulosti? Nemyslíš na bývalého a nevyčítaš si veci, ktoré si mohla spraviť inak? Myslíš na budúcnosť? Cítiš ten všeobjímajúci strach? Vieš o tom, že ten strach si ty? Odvážiš sa priznať si, že strach je láska, ktorú si prezliekla do Halloweenskej masky? Uvedomuješ si, že neistota je tvoje druhé meno?

Rozprávaš sa skutočne s priateľkou pri horúcej čokoláde alebo nemo prikyvuješ a premýšľaš nad tým, že si kúpiš ten sveter z výpredaja aby si si pohladila rany na svojej duši?  Pozeráš do zrkadla? Vidíš tam seba? Alebo niekoho kým v skutočnosti nie si? Dokážeš do svojho odrazu povedať slová: „milujem ťa“?

Prečo sa neustále pozeráš na hodinky? Nestíhaš ty alebo tvoje myšlienky? Si chorá? Poznáš dôvod? Je to preto že Boh či vesmír ťa nemá rád? Alebo tkvie podstata choroby v tvojom myslení? Je to výstraha tela? Alebo výkrik nespokojnej duše?

Niekto ťa ťahá za sveter? Pozrela si sa dole? Koho tam vidíš? Kúsok svojej duše alebo domáceho maznáčika, ktorého objednávka trvala 9 mesiacov? Nie si to ty v krajšej verzii? Naozaj stačí tú hlavu pohladiť a vopchať do ruky lízatko?

Kedy naposledy si sa pozrela na svoj fotoalbum? Pozerá z neho na teba niekto iný? Koho emócie boli rovnako hmotné ako fotografia ktorú držíš v ruke? Čo ak by sa toto všetko dalo zmeniť? Čo ak sa dá začať nanovo? Čo ak cesta po ktorej kráčaš je len lesným chodníčkom ktorý sa dá vychodiť inak? Čo ak je tvojim pravým povolaním dláždenie chodníka? Čo ak si ty vlastníkom toho chodníka a je na tebe aký tvar zámockej dlažby použiješ?

Zastav sa!

Premýšľaj drahá priateľka.

Zanechaj za sebou stopy. Dotkni sa ľudských sŕdc. Odpúšťaj, na nenávisť nemáš toľko času. Miluj naozaj, hlboko a precítene. Intenzita tvojej lásky sa bude vracať k tebe a objímať ťa s rovnakou silou. Rob kroky, nevadí ak sú malé, uver že aj tie si svet zapamätá. Kráčaj s hlavou vztýčenou, aby si videla na vrcholky hôr, ktoré ťa vítajú. Rob čo cítiš, nie je dôvod na hanbu. Niekoho určite urobíš šťastným. Usmievaj sa na seba a preboha ľúb sa! Niekto si to všimne a zamiluje sa do tej, ktorú máš rada aj ty. Dotýkaj sa všetkého s radosťou a láskou, tak zanecháš po sebe skutočné veci. Ak máš chuť poplač si, ale potom sa rovnako dlho usmievaj.  Správaj sa tak aby si si mohla na sklonku svojho života povedať: „Bola som tu a naozaj som žila!“.

Vezmi do rúk svoju dušu a objím ju ako svoje dieťa. Pohladkaj ju a povedz jej, že teraz prichádza zmena vďaka ktorej sa vám bude žiť krajšie.