LadyKate

Cítiš? Prichádza búrka. Dýchaš ťažký vzduch naplnený vlhkosťou. Vieš to podľa toho, že ti na ruke elektrizujú chĺpky. Aj na zátylku to cítiš. Akoby ti niekto prechádzal rukou po pokožke, akurát že ty ho nevidíš.  Zotmelo sa. Oceľové mračná sa valia po oblohe. Medzi nimi ani kúsok miesta na zohriatie. Je ti zima.                                                                                                                                          

Počuješ to? Nárazy vetra vyvolávajú dunivý zvuk v tvojej hlave. To narážajú výčitky o tvoje svedomie. Dážď prudko bičuje teba a myšlienky, ktoré sa ti roja jedna za druhou. Šaty, ktoré si tak starostlivo vyberala pre dnešok, nový začiatok, ti premokli. Mama by ti povedala, že si mokrá ako myš.                                                                                                                                                                                              

Stojíš v strede poľa a pozoruješ ako lejak láme dozreté klasy. Líhajú k zemi ako tvoje nádeje na šťastnejší zajtrajšok. Urobíš krok. Len malý, čo ak by si stupila na nejaké zviera, utekajúce sa skryť. Dobre vieš, že tam žiadne nie je, zvieratá cítia kedy prichádza búrka. To len ty ostávaš a presviedčaš sa, že tie mraky rozfúka vietor. Urobíš ďalší krok. Opäť malý. Už vieš, že tým krokom nikoho nezabiješ. Tentokrát si priznáš pravdu. Bojíš sa, urobiť krok, bojíš sa rozbehnúť. Si paralyzovaná strachom z búrky.                                                                                                                                                                       

Myšlienky sa po tebe zošuchujú ako kvapky dažďa. Nestrasieš ich, je to zbytočné, lebo stále prichádzajú nové. Sú neodbytné ako tento živel, ktorý musel prísť po horúcich slnečných dňoch. Bežíš. Najskôr zľahka, ako keď neveriacky zisťuješ, že nestíhaš ranný autobus do práce. Pridávaš, nohy sa prepletajú jedna cez druhú a občas zakopávajú vďaka remienkom tvojich letných sandálok, ktoré neboli navrhnuté do tohto počasia, rovnako ako ty. Tvoja pokožka má byť láskaná slnkom. S tvojimi vlasmi sa má milovať ľahký vánok. Tvoje myšlienky majú mať ochranný faktor veľkosti lásky. Nič z toho sa nedeje, preto bežíš.                                                                                                                                               

Tvoj cieľ je na dosah. Mohutný starý strom je prístavom bezpečia, pochopenia a útechy, ktorej v prudkom daždi pre teba niet. Zrýchlene dýchaš, usmievaš sa. Uvedomuješ si, že tma ktorá zastrela oblohu, zastrela aj tvoju myseľ. Je to smiešne. Utekala si a bola si dobehnutá.  Výčitky sa menia na pocit viny. Kvitne v tebe tak, ako budú zajtra kvitnúť lúčne kvety po výdatnom daždi. Kútiky tvojich úst poklesnú smerom na juh. Máš pocit, že si nestrávila tú poslednú sladkú guľku plnenú čerstvými jahodami z maminej záhrady. Už to nie jej záhrada. Ani ty nie si jej dcéra. Bola si. Pritisneš sa bližšie k stromu. Telo ti oťaželo únavou. Objímeš kmeň stromu, lebo si počula, že je zdrojom pozitívnej energie, tak ako slnko. Cítiš sa divne, ale povieš si, „No a čo. Nik ma predsa nevidí.“ Nikto nevie o tvojej slabej chvíľke, v ktorej presvitá cez zadymené sklo záblesk ľudskosti.                          

Opäť počuješ ten zvuk. Zablysne sa a na malý moment máš pocit, že si na javisku a priamo na teba žiaria svetlá reflektorov. Hanbíš sa, lebo si nahá. Stojíš tam bez pohnutia a rukami zakrývaš intímne miesta. Miesta, kde by ťa mohli zraniť. Prudko zavrieš oči a počuješ hromy. Kedysi ti mamka rozprávala o bitke baranov na nebi. Kolú sa rohami a tak vzniká búrka. Spomienka v tebe vyvoláva hlodavý pocit. Hryzie ti do srdca. Znášaš to statočne ako len môže človek, ktorému vŕtajú diery do srdca. Zrazu zvraštíš tvár, počuješ trhavý zvuk sprevádzaný lámaním dreva. Je to tu. Kto si počká, ten sa dočká a ty už čakať nemusíš. Blesk sa konečne prestal potulovať po nebi a našiel si svoj cieľ. Najskôr cítiš strach. Keď si uvedomíš, že ten už dôverne poznáš, usmeješ sa. Strach je tvoj priateľ. Padáš. Strháva ťa so sebou polovica stromu, ktorú naporcoval blesk. Zatváraš oči, aby ti kvapky dažďa nevyplavili šošovky. Lebo nakoniec chceš dobre vidieť smrti do očí…

Ticho.

Teraz počuješ ticho.

Je také intenzívne.

Mestský typ ako ty nie je na také ticho zvyknutý.

Strom, ktorý mal byť tvojim vykúpením sa ťa proti tvojej vôli rozhodol brániť.

Zachránil ti život. Si ukrytá pod jeho mohutnými konármi. Prepletajú sa okolo tvojho tela v tesnom objatí. Pomaly pohneš hlavou, nasledujú plecia a zvyšok tela, ktorý sa prezvedá o tom, či nie je bolestivo porušený. Prudko sa nadýchneš a nemôžeš tomu uveriť. Otváraš oči a cez konáre stromu k tebe presvitá lúč. Najskôr jeden. Je ako diamant. Odráža sa od sviežeho vzduchu, ktorý prečistila búrka. Ten lúč prehrieva tvoju tvár. Po dlhej dobe sa ťa niekto dotýka, hladká ťa a ty sa necháš. Toto teplo ťa zraniť nemôže. Lúče sa postupne predierajú k tvojmu telu a ty z nich chceš ochutnať viac. Nútia ťa posadiť sa a odokryť z tela zelenú perinu. Zrazu stojíš vedľa stromu a prekvapene pozeráš na jeho smutný koniec. V tvojej hlave poletuje len jedna jediná myšlienka. Prežila si. Ty si to prežila. Búrka z teba zmyla bahno minulých udalostí. Démoni sa odplavili riekou do neznáma. Usmievaš sa. Teraz už vieš, že po búrke vždy vychádza slnko.