LadyKate

Počul hlasy a vedel že sú blízko. Ich zle utajovaný smiech a prúd vulgárnych slov sa niesli dlhou chladnou chodbou. Nespal, čakal ich. Počul ich kroky skracujúce vzdialenosť k dverám, oddeľujúcich prítomnosť a budúcnosť. Na čele mu vystúpil pot a dlane sa kĺzali jedna o druhú. V ústach mal sucho a očami zmätene behal z jedného tmavého bodu na druhý.

Bežala druhá hodina po polnoci. Ideálny čas pre nich, najhorší čas pre neho. Chrbát si pritlačil o studenú stenu a perinu prehodil cez seba. Myšlienky utekali oproti, no nestíhal ich všetky pochytať. Panika mu mocne obopínala telo. Držala sa ho pevne a nech sa akokoľvek snažil, nemohol sa vzdialiť ani uniknúť. Nedokázal sa sústrediť na nič, len na svoje zbesilo bijúce srdce a ruky, teraz kŕčovito zvierajúce okraje paplóna. V duchu si hovoril, že toto musí prestať, nedá sa mu takto žiť. Strach je dobrý, keď sa objaví občas a nečakane, no ak sa strach stáva každodenným spoločníkom je to ako žiť v tme s pritlačeným vankúšom na tvári.

Jeho pery začali odriekať slová, v ktorých sa miešali prosby, vyhrážky, sľuby a túžby hrajúce proti momentu, ktorý mal čochvíľa nastať. Kľučka na dverách sa pohla. Kĺzala hladko smerom dole, počul jemné vrznutie, ktoré prespevujú všetky kľučky, už milióny krát použité nedočkavými rukami. Nebolo zamknuté, tu to mali prísne zakázané. Iba tma tušila ako veľmi si želal, aby bolo zamknuté, ak nie v izbe, aspoň v jeho mysli. Do izby vošlo päť párov nôh. Potichu zavreli dvere a zasvietili, nie nohy, ale ich majitelia. Chvíľu trvalo kým, si oči zvykli na prúd neónového svetla.

„Pozrite sa na toho posratého debila, ako sa tam schováva.“ Za poznámkou nasledoval tlmený smiech. Približovali sa k nemu páry očí, v ktorých sa zrkadlila realita toho čo bude o pár sekúnd nasledovať. „Ale no táááák, vieš, že je to márne, tá perina ťa nezachráni. Ale vieš čo? Môžeš si s ňou potom utrieť svoju zasratú riť, keď s tebou skončíme.“ Opäť sa ozval rehot.

Potom sa už malou izbou niesli zvuky, ktoré môžu vydávať len údery päsťou. Toto prudké crescendo dopĺňali zvuky úderov nôh, ktoré sa zabárali do tela zvíjajúceho sa na podlahe. Vďaka bohatým skúsenostiam zistil, že keď telo dostáva veľa rán naraz, myseľ dokáže vnímať len tú, ktorá je najbolestivejšia. Teda ak myseľ vôbec vníma. Držali ho za ruky aj za nohy a jeden z nich ho vyzliekol do naha. Jeho pohľad spočinul na bielom strope. Ta biela farba hrala do scény s nahotou satiru o čistote a mravnosti. Čierna fixka sa bolestivo vtláčala do kože. Blúdila po záhyboch tela a nevynechala ani intímne oblasti. Nekričal od strachu, ani nestonal od bolesti, už zabudol ako sa to robí. Nedokázal zavrieť oči, už nie. Pohľad na celú tú scénu ho čudne upokojoval. Mal pocit, že vie čo sa bude diať ďalej až po moment, kedy to prestane. A to ho utešovalo. Nebránil sa. Toto jednoduché pravidlo sa naučil hneď na začiatku, ak sa nebrániš bolí to, ak sa brániš bolí to oveľa viac.

Dnes boli naozaj fyzicky aj slovne vytrvalí. Slová sa mu zlievali do jedného hlasného sluchového výboja a potom odrazu všetko bolo akési intenzívnejšie. Farby, zvuky, údery. Len jeho myšlienky stíchli, asi sa unavili po takom dlhom behu. Nakoniec sa dostavila milosrdná tma, nečakal ju, ale potešil sa keď prišla. Nevedel, či sa zjavila preto že zhasli, alebo preto že stratil vedomie. Necítil už vôbec nič, len zvláštny pokoj.

Matne si spomínal, že by sa mal pre niečo znepokojovať, ale nedokázal sa rozpamätať na dôvod. Na nahom chrbte zrazu pocítil chlad a ešte čosi, čo sa po chvíľke zmenilo na pálenie a bolesť, ktorá sa mu postupne rozlievala do celého tela. Bránil sa tejto nepríjemnej zmene, no utiecť nedokázal, rovnako ako im. Znova vyhrali. Tuho prižmúril oči a spoľahlivo zatlačil slzy sebaľútosti, ktoré sa mu naivne chceli vyrútiť z očí. S tichým stonmi sa prevrátil nabok. Zdvihol ruku a zaprel sa ňou o posteľ. Nikdy by si nebol pomyslel, že takýto jednoduchý úkon môže tak veľmi bolieť. Opatrne sa dvíhal, ale noha sa mu pošmykla na niečom mokrom a lepkavom. Opäť dopadol na dlážku, ktorú zdobilo staré dopraskané linoleum. To linoleum mi pripomenulo samého seba. Cítil sa byť tak čudne zvlnený, popraskaný a s vyblednutými farbami v duši. V poslednom čase myslel len na jedno. V hlave mu bzučali nespočetné otázky. Prečo mi to robia? Kedy zase prídu? Vyspím sa dnes v noci? Som taký nechutný? Aj by sa cítil ako egoista, ale okrem seba myslela celé dni aj na nich. Možno preto ho bili, aby sa sústredil na údery, na ICH ruky a nohy, nielen na seba. Možno toto bola lekcia, ktorú sa mal naučiť a s pokorou priať.

Načiahol sa po mobile na nočnom stolíku. Namáhavo vyťukal dvadsiatu ôsmu správu za posledných dvadsaťštyri hodín: „Nechcem žiť v tomto svete. Je čas ísť na lepšie miesto. Povedz môjmu otcovi, že ho mám rád. PS: Mám rád aj teba.“ Rozhodol sa, že najlepší čas na samovraždu bude ráno. Slovo samovražda malo pre neho vždy tak trochu zvláštny podtón. V poslednom čase sa mu často venoval a zistil, že spáchať vraždu sám na sebe je úbohé. Keď vás už nemá ani kto zabiť, môžete si byť stopercentne istí, že ste sami ako prst. Dosť bolo sebaľútosti. Ráno je múdrejšie večera. S obrovskou námahou sa zvalil do postele. Nedokázal sa už ani obliecť. Jediné čo dokázal bolo ležať s tvorenými očami a do rána túžiť po spánku.

Zobudil sa na hlasy. Takže predsa len sa mu podarilo zaspať. Cez okno na neho pozeral deň v plnom rozkvete, akoby nevedel čo sa mu stalo. Načiahol sa po mobil a zistil, že je jedna hodina popoludní. Zmätene pozeral na všetko okolo seba, na krv na dlážke a krv na perinách a potom sa pozrel na svoje telo…

Pripomínalo mu to abstraktný obraz Jacksona Pollocka, o ktorom mu rozprávala jeho mama. Milovala umenie a tento obraz by sa jej iste páčil, o to viac, že zdobí jeho telo. Na koži sa kľukatili čierne čiary pretínajúce krvavé šmuhy. Fascinovane hľadel na dielo, ktorému prepožičal vlastné telo. Chvíľami sa mu zdalo, že počuje klasickú hudbu, ktorá pomáhala dotvoriť tento „umelecký“ výjav.  Obraz bol chudobný na farby, ale len preto aby vynikla nápaditosť tmavých línii. Mama mu vždy, keď sa prechádzali popri obrazoch, ktoré boli jej srdcu také blízke hovorila: „Maľovanie je objavovanie samého seba. Každý dobrý umelec kreslí to , čím je.“

Nadobudol nejasný pocit, že by mal navštíviť kúpeľňu. Nahý tam ísť nemohol a tak natiahol na seba prvé čo mu prišlo pod ruku, tričko a tepláky, z ktorých ho v noci vyzliekli. Bosí sa po chodbe vybral do kúpeľne. Potreboval zrkadlo, ale zo všetkého najviac potreboval stratiť pamäť, aby sa zabudol báť toho, ktorého o chvíľu stretne v zrkadle. Po ceste stretával spolužiakov. Míňal prekvapené, udivené, vyškierajúce sa pohľady a počul tie strašné poznámky, na ktoré si už vlastne zvykol. Obraz v zrkadle predčil úplne všetko na čo sa odvážil myslieť. Jeho tvár hrala všetkými farbami. Okolo ľavého oka sa mu začal sfarbovať monokel. Mal pocit, že  všetky tie modriny a sinky po celom tele boli dôkazom jeho ničotnosti. Toto bizarné dielo bolo korunované čiernymi čiarami, ktoré tam zanechala fixka. Nič z toho všetkého ho tak nezasiahlo ako pohľad do vlastných očí. Boli prázdne. Nenachádzal tam nič známe, nič čo by ho ohrialo. Jeho pery sa mimovoľne skrútili do úškrnu. Bol ako dievčatko so zápalkami, len mu chýbal oheň.

Odkráčal do svojej izby. Bolesť sa hlásila z každého centimetra jeho tela. Pravé zápästie zdobil hrozivý opuch. Možno bolo zlomené. V tej chvíli mu to však bolo jedno. Prezliekol sa a pobalil si všetky veci do kufra. Jedno zo svojich tričiek použil ako provizórnu handru, namočil ho v umývadle a utrel podlahu. Nerád za sebou zanechával neporiadok. Naučil sa, že to v akom stave človek za sebou zanechá miesto kde pôsobil, veľa vypovedá o ňom samotnom. Okrem iného nechcel otcovi pridávať ďalšie starosti s upratovaním izby, aj tak ich bude mať až nad hlavu, keď bude musieť vybaviť veci súvisiace s pohrebom. Tašku nechal na posteli, tú už nepotreboval. Na hlavu si natiahol kapucňu a vybral sa spáchať samovraždu. Len tak v tričku a mikine. No a čo že je zima, on o chvíľu aj tak žiadnu nepocíti. Vlastne nepocíti už vôbec nič. Na to sa tešil zo všetkého najviac.

Vo dverách sa zrazil s ňou: „Panebože si v poriadku? Stihla som to. Cestujem už od skorého rána. Odišla som zo školy. Pustila ma učiteľka. Viem, že nebudeš nadšený, ale ona o všetkom vie. Musela som to už niekomu povedať. Nezvládala som včera tvoje smsky. Tak veľmi som sa o teba bála. Tá učiteľka nám pomôže. Pozri posiela ti jedlo a pitie.“ Chŕlila zo seba jednu vetu za druhou akoby záležalo práve na frekvencii jej slovného prejavu. Ako keby to mohlo rozhodnúť. Jej oči sa zaskveli hrôzou, keď zbadala jeho tvár, ktorá vykukla spod kapucne: „Kristepane! To ti urobili oni?!!!“ Do očí jej vyhŕkli slzy. Zmohla sa len na pevné objatie, do ktorého sa snažila dať všetku energiu zo svojho chudého tela. Snažil sa tú energiu polapiť. Chytila mu tvár do dlaní a pohľadom sa vpila do jeho prázdneho pohľadu. „Sadni si,“  jemne do neho zatlačila a on sťažka dopadol na koniec postele. Posadila sa vedľa neho a vyrozprávala mu o tom, ako sa učiteľka po vypočutí jeho príbehu rozhodla konať. Poslala po neho a vybavila prestup na inú školu. Odídu spolu domov a všetko povedia jeho otcovi. Ak bude opitý, počkajú kým vytriezvie. Povedia pravdu, neprikrášlia ju, len ju postavia pred otca a on nech sa díva. V duchu si predstavil seba ako obraz a otca ako diváka. Škoda, že jeho otec nikdy umeniu nerozumel. Pokrútil hlavou a vzdychol. „Neboj sa, uverí ti! Máš predsa dôkaz,“ súcitne mu prešla pohľadom po tvári. Ponúkla mu minerálku, do bagety ho nenútila, vedela, že by aj tak nedokázal nič zjesť. Pohľadom spočinula na protiľahlej stene a potichu povedala: „Viem ako sa cítiš. No uver mi. Pomôžeme ti.“ Pozrel sa do jej modrých očí, v ktorých sa odrážala jeho vlastná bolesť a potupa. Bolo v nich aj niečo iné, niečo čo plne obsahovalo jeho pocity a myšlienky. Poznala to. Tiež zažila peklo a napriek všetkému dokázala uniknúť a usmiať sa na svet. Pevne sa chytil jej ruky a v duchu s ňou vykročil preč z toho pekla, odhodlaný svetu ponúknuť svoju bolesť.

V skutočnosti však diery v duši nikto nezaplátal, stále cez ne fúkal silný vietor. Bol to severák, ktorý ho mrazil až do špiku kostí. Tak strašne chcel uveriť jej slovám a nádeji, ktorá kričala z celého jej ja. Miloval ju pre jej krehkosť a pre slabosť pomáhať mu. Ľutoval ju kvôli nej samej a preto, že jej musel vstúpiť do života on. Zabudla na to, že na utrpení iného sa nedá vybudovať čosi pekné. Bilo sa to v ňom, no on porazil všetko vlastným rozhodnutím.

Dohodli sa, že ona pôjde oznámiť internátnej službe jeho odchod a on si ešte pobalí zabudnuté učebnice zo študovne. Pri dverách ju zastavil, len aby ju objal, povzbudivo sa usmial a povedal jej: “Ďakujem za teba“. Ona sa usmiala a oči vysielali jeho smerom teplo, ktoré už k nemu nemohlo preniknúť.

Samovraždu nespáchal ráno, lebo to nestihol, ale urobil tak podvečer, keď už svetlo podávalo ruku tme. Ako kráčal k miestu, ktoré si zvolil ako najvhodnejšie na umretie, napadla ho myšlienka, ktorú často hovorieval jeho starý otec. „Spravodlivosť je zriedkavá choroba vo svete, ktorý je inak zdravý ako buk.“ Jeho život bol chorý lebo bol zároveň spravodlivý a z takéhoto života ochorela aj jeho duša. O chvíľku svet ostane zdravým, on ho vylieči.