Som pozorovateľka života.
Ukričaná vo vlastnom tichu.
Som voyerom spôsobov žitia.
Závistlivo sledujem orgazmy života
zatiaľ, čo neviem dosiahnuť svoje vlastné.
Bojím sa.
Strach je účet za telefón,
nenávidený ale spoľahlivý.
Som pokrčený papier, čo civí z odpadkového koša na svet.
Smrdí mi moja vlastná neschopnosť.
Cítim sa ako lady zo Shallotu,
uväznená vo vlastných predsudkoch k životu.
Pozorujem paletu farieb žitia okolo seba,
ja sama však neurobím ani jeden ťah štetcom.
Žiarlim,
na tých čo žijú tak ozajstne.
Letia so životom o preteky a keď tresnú na zem,
vstanú
so zalepenými kolenami a úsmevom.
Tak krásne boľaví.
Tak úžasne živí.
Slintám ako pes, v ktorom zúri besnota,
lebo nedokážem skutočne žiť.
velmi silne pekne aj taketo pravdy ...
Celá debata | RSS tejto debaty