Niekedy sa zdá, že svet už zažil všetko.
Plný je až po okraj svojho svetáctva.
Umenie sa vystavalo na pozadí pravidiel,
len aby odhalilo, že ich zbúraním sa prejaví jeho podstata.
Obrazy hrdo vystatujúce svoje roky v galériách
prekrýva pach vystaveného hovna v ich strede,
ktoré spoločnosť povzniesla k nebesiam toho čo sa nosí.
Básne už nemusia mať takt ani rým,
upotená snaha minulých básnikov už aj tak vyschla.
Netreba sa so slovami príliš handrkovať, veď nie sú tetky na trhu.
Dnes je báseň básňou aj keď nenosí na krku náhrdelník z metafory.
Hudba tancujúca ladne po navoskovanom parkete
patrí do minulosti,
dnes hudbe stačí aj hlahol upratovačkinej metly
plieskajúcej o podlahu suchými štetinami.
Umenie sa drzo stavia divákom na odpor.
Láme ich pokrivené chrbtové kosti,
aby ich mohlo opäť vyrovnať.
Spoločný konsenzus prikyvuje pravde,
ktorá mu prská sliny výsmechu do tváre,
aby mu ukázala,
že lož má často utkané krídla z čistej pravdy.
Smiech, radosť, triaška z objavenia.
Zasnený výraz a pocit prvej zaľúbenosti.
Subjektívny dojem, na ktorom sa zhodli všetci, ktorí sa nezhodujú.
Schopnosť opakovane pritiahnuť pohľad,
smerujúci k odhalenému prirozdeniu.
Chuť hovoriť o tom, o čom sa hovoriť nedá.
Ochota počuť myšlienky iných,
len preto, aby sme umlčali svoje vlastné.
To všetko už umenie zažilo.
Cyklus jeho života neustále koluje ako miazga v kmeňoch stromov.
Umenie je staré a zároveň nové,
maže hranicu času a priestoru,
otvára svoju náruč všetkému
a miluje rovnako ako Boh.
Vážime si nevážené,
zatracujeme ctené,
len aby sme mohli uznávať kult zvaný –
UMENIE.
Vďaka aj zato priatelia.